Čo vieme o evanjelických farároch?

Všetci sme sa už určite stretli s pojmom farár, niektorí u svojich blízkych či zo štipľavých článkov na internete. Číra zvedavosť alebo predsudky v nás mohli vyvolať pocit chcieť vedieť viac. Prečo by sa chcel niekto stať farárom? Môžu evanjelickí farári zakladať rodiny? Jednoducho, aké je to byť evanjelickým farárom? Spýtala som svojich rodičov…

Aké sú rozdiely medzi evanjelickým a katolíckym kňazom?

Možno by bolo dobré začať tým, čo máme spoločné a prevyšuje všetky rozdiely, a to je viera v Trojjediného Pána Boha. Odlišnosti sa týkajú mnohých teologických otázok a potom samozrejme majú praktické dôsledky. Nemáme priestor hovoriť o tom do hĺbky, ale spomeňme aspoň, že základnou normou je pre nás jedine Božie slovo, kým v rímsko-katolíckej cirkvi je na rovnakej úrovni aj tradícia.

 

Cesta k farárstvu

Pre maminu boli veľkým príkladom najmä jej starí rodičia. Spomína, že viera nebola pre nich formálna, ale reálne žitá, napriek vtedajšej politickej situácii. Vnímala obavy rodičov, ale aj neskorší pád režimu a uvoľnenie, ktoré priniesol. Začala spoznávať život v rodnom cirkevnom zbore v Uhrovci, ktorý bol a aj zostane pre ňu svedectvom skutočnej rodiny.

„Neviem, či sa to dá úplne opísať slovami, ale Pán Boh prehovoril do našich sŕdc, povolal nás do služby. Modlili sme sa za to, že ak nemáme ísť touto cestou, aby nás na štúdium neprijali, aby Pán Boh tieto dvere zatvoril. On ich však otvoril a my sme to obaja prijali ako Božiu vôľu pre náš život.“

Život v povolaní

Pracovný život evanjelického farára je krásny, iný si vraj nedokážu predstaviť. To samozrejme neznamená, že je všetko len pozitívne. Práve pohreby sú určite emocionálne situácie, kedy pociťujú bolesť a zármutok. Na druhej strane je tu vzkriesenie Božieho Syna, nádej večnosti. Úžasná správa, že náš život smrťou nekončí.

„Snažíme sa niesť smútok so smútiacimi, radosť s radujúcimi a niekedy je pre nás ľudsky ťažké zažívať obidve súčasti života doslova v priebehu niekoľkých minút , keď ešte aj v nás mnohé veci doznievajú…“

Pri tejto práci človek nevie oddeliť pracovnú a súkromnú časť života. Žije vždy s oboma naraz. Ako teda v takýchto situáciách absolútne nevyhorieť a nezrútiť sa? Modlitba, čítanie Božieho slova, služba s otvoreným a chápajúcim srdcom, pokora a rodina.

„Možno niekedy tými ťažkými otázkami sú : Nepremárnili sme príležitosti? Nemohli sme urobiť viac?“

Rodinný život

Je pravdou, že život farárskych rodín je trochu iný, ale osobne si myslím, že každé povolanie či služba má svoje špecifiká. Hovorí sa, že fara má steny zo skla a tak je vidieť, čo sa v jej vnútri deje, to znamená, že má akési „skresané súkromie“. Napriek tomu, že farský úrad nemá úradné hodiny, rodičia sa snažia byť neustále k dispozícii. Práve pre to sa čas vyhradený pre rodinu vytvára podstatne náročnejšie. V prípade vzdialenejšie rodiny je to ešte náročnejšie, pretože rodičia, ako už je u farárov zvykom, pochádzajú z iných častí Slovenska a musíme za rodinou vycestovať.

Žartovné zaujímavosti

Do ich, a teda aj môjho, bežného života patria aj nepodarky a vtipné či úsmevné momenty. Mamina spomínala ako si na jednej fare na Gemeri pomýlila brzdu s plynovým pedálom a zbúrala betónové podstavce na kvety (okrem podstavcov nedošlo k žiadnym škodám). Alebo v chladnom kostole jej cirkevníci, v snahe pomôcť, prisunuli bližšie elektrický ohrievač. Začal jej horieť luterák (tá čierna časť róby), ktorý má doteraz odložený. Keď sme boli s bratom malé deti, tak sme nevedeli pochopiť prečo by sme s rodičmi nemohli slúžiť v oltári. A tak sa stalo, že sme stáli pri rodičoch a napodobňovali ich.

Môj život

Byť farárskym dieťaťom je rozmanité, možno trochu náročné, no zaujímavé. Je celkom pochopiteľné, že v tomto prípade má povolanie rodičov dopad na ich deti. Možno prvá vec čo by každému napadla je šikana. Ja osobne som sa však so žiadnou nestretla. Naopak, mám okolo seba úžasných ľudí, ktorí poznajú mňa, brata, alebo aj mojich rodičov. Jednou nepríjemnosťou je, že som bola do nejakých aktivít dotlačená (najhoršie spomínam na 5 rokov výučby priečnej flauty), zúčastňujem sa detských táborov a stretávam sa s mnohými ľuďmi (som introvert, takže asi nemusím vysvetlovať, aké utrpenie to môže niekedy byť). Nič však neľutujem. Rodičia sú pre mňa oporou, či v úlohe mamy a tata, alebo farárov.

Záverom možno povedať, že život evanjelického farára je plný radostí, výziev, ale aj zodpovednosti, ktoré častokrát prekračujú hranice bežného povolania. Je to život v službe Bohu a ľuďom, ktorý vyžaduje hlbokú vieru, pokoru a silné rodinné zázemie. Zároveň ukazuje, že viera a služba nie sú len o duchovných povinnostiach, ale aj o bežných ľudských radostiach, problémoch a niekedy aj úsmevných situáciách, ktoré život farárskej rodiny neoddeliteľne sprevádzajú.

Dorota Lichancová

Gymnázium Ladislava Novomeského, Senica

Spolupracovala Mgr. Lívia Lichancová